Prvý Dráteník k nám prišiel z Moravy, bol svieži a punc „vykopávky“ mu dvíha cenu

O Františkovi Škroupovi (1801 – 1862) zvlášť na Slovensku až tak veľa nevieme. Poučenejšia kultúrna a špeciálne hudobná verejnosť vie minimálne to, že je autorom prvej českej komickej opery (presnejšie spevohry) Dráteník a z jeho pera pochádza hudba k českej hymne Kde domov můj. Tá však má pôvod v Tylovej Fidlovačke, ktorá mala premiéru o vyše osem rokov neskôr. Dráteník zaznel po prvýkrát v pražskom Stavovskom divadle 2. februára 1826, no pieseň slepého huslistu Mareša (to je dnešná hymna) sa doňho dostala až v naštudovaní Prozatímního divadla roku 1862.

Český skladateľ a dirigent, ale aj spevák a mnohostranný hudobník František Škroup, skomponoval Dráteníka na libreto svojho rovesníka, spisovateľa, básnika a kritika Josefa Krasloslava Chmelenského. Rieši celkom schematický dej o nedorozumení v ľúbostnom vzťahu medzi mladými, o ich otcoch  a o drotárovi (dráteníkovi), ktorý slovom i spevom posúva príbeh.

Keďže titulný hrdina mal byť Slovákom a vyjadrovať sa mal vo svojej rodnej reči, poslal libretista text na posúdenie do Liptovského Mikuláša zakladateľovi slovenského ochotníckeho divadla Gašparovi Fejérpatakymu-Belopotockému. Dnes vnímame, že ešte nešlo o definitívne kodifikovaný slovenský jazyk, ktorý však znie z úst drotára celkom milo.

Škroupova hudobná štruktúra diela zodpovedala dobovému singspielovému štýlu, kde spievané čísla (árie, duetá, tercetá, ansámble – to všetko v partitúre nájdeme na remeselne veľmi slušnej úrovni) sú predeľované hovorenými dialógmi. Skladateľ bol rovesníkom autorov francúzskej opéra-comique, nemeckého singspielu, ale aj Rossiniho a svojich predchodcov mal tiež v českom prostredí. Takže jeho hudobný jazyk bol adekvátny danej epoche.

Nemožno mu určite uprieť inštrumentačnú zručnosť (kvalitná, diferencovaná predohra), schopnosť naplniť komorné obsadenie melodickou a rytmickou invenciou a zároveň dať priestor aj sólovým nástrojom v orchestri. Hudba nesie prvky ľudovosti (imitácia gájd), ale narába nimi s evidentnou dávkou zvukovej predstavivosti i fantázie. Sólistické party nie sú nadpriemerne náročné čo do tónového rozsahu alebo technickej virtuozity. Jedine v sopránovom parte sú náznaky ozdobnosti.

Dráteník sa nestal pravidelnou súčasťou repertoárov, jeho uvedenia sú skôr príležitostné a zavše sa ho zhostia buď ochotnícke ansámble, alebo školské inštitúcie. Inscenácia, ktorú sme videli v Bratislave, vznikla v lete 2022 v rámci festivalu Olomoucké barokové slávnosti. Hudobný základ jej dal Volantes Orchestra (Lietajúci orchester), ktorý je rezidenčným telesom spomenutého festivalu, venuje sa prednostne starej hudbe v historicky poučenej interpretácii.

V Bratislave sa ocitli v Moyzesovej sieni, ktorá síce nie je divadelným priestorom, no svoje operné krsty (napr. Leoncavallova Bohéma v naštudovaní Komornej opery roku 1998) má za sebou. Nie je v nej orchestrálna jama, na druhej strane má oponu. Komorné orchestrálne teleso, sediace na pravom boku pod javiskom, dostalo vhodné umiestnenie. Pod vedením od kláves dirigujúceho Mareka Čermáka ponúkli olomouckí hostia v neoverenej akustike (tá je výborná, treba ju však spoznať, takže orchester miestami trocha prekrýval hlasy sólistov) technicky vyváženú hru a koncepciu, rešpektujúcu farebnosť a poetiku partitúry.

Pochvala patrí mladej režisérke Kateřine Křivánkovej za dramaturgickú úpravu s nájdením nápaditého kľúča k oživeniu príbehu. Poňala ho na spôsob divadla v divadle, keď priamočiary, veľmi jednoduchý príbeh, okorenila myšlienkou inscenovať ho v atmosfére prípravy na premiéru.

Hneď v úvode vystupuje skladateľ i libretista, popri vzájomnom dialógu kontrolujú účinkujúcich, ukazujú im akusticky optimálne miesto na javisku a napokon i samotný Škroup (podobne ako v historicky prvom uvedení) preberá titulnú rolu. V priebehu predstavenia, ktoré má pod palcom pridaná hovorená postava libretistu Chmelenského, komunikujúceho tiež priamo s publikom, sólisti občas vychádzajú z rolí do „civilu“ a načúvajú tvorcom.

Podstatné je, že komické situácie, zvádzajúce neraz k banálnym hereckým prostriedkom (čo býva zväčša kameňom úrazu v tomto žánri), drží režisérka v medziach kultivovaného a graciózneho humoru. V tom jej zostava účinkujúcich vychádza v ústrety bez znakov tzv. prehrávania.

Scéna Sylvy Markovej je náznaková, no priečelie domu, s bránkou, oknom, v druhom dejstve obohatené o niekoľko ďalších základných prvkov, sú úplne postačujúcou kulisou. Podobne ako kostýmy (vrátane prezliekania Dráteníka a Vojtěcha) sú v duchu korektného, neexperimentujúceho čítania predlohy.

Zo sólistov spevácky vynikla Lenka Cafourková Ďuricová (Růžena), ktorej farebne príťažlivý, kultivovane frázujúci a dostatočne zvučný soprán v každom výstupe potešil. Veľmi príjemnú dvojpostavu Dráteníka/Škroupa vytvoril v dobovej slovenčine spievajúci tenorista Matúš Šimko. Jeho tenor je síce objemom komornejší, no znie príjemne, okrúhlo a navyše postavu detailne vymodeloval herecky i pohybovo.

Kvalitného predstaviteľa dostala aj postava Vojtěcha v podaní tenoristu Vincenca Ignáca Novotného, zvládajúceho svoj pohodlne napísaný part bez problémov. Plnokrvným a temperamentným rozohrávačom deja bol mladý herec Martin Mihál ako libretista Chmelenský a zároveň predstaviteľ malej hovorenej roly Hranatého. Solídne barytóny predstavili Jiří Miroslav Procházka (Lána), Aleš Janiga (Květenský) a doplnil ich basbarytón Milana Vodrážku ako Kůla. Zuzana Badárová bola síce hlasovo útlejšia, no herecky milá Liduška.

Dnešnými očami či ušami možno prvú operu, skomponovanú na české (sčasti i slovenské) libreto, Škroupovho a Chmelenského Dráteníka, hodnotiť z rôznych uhlov pohľadu. Neprenikol do sveta, objektívne vzaté, také konkurenčné kvality nedosahuje. Ak by aj dostal nálepku „vykopávky“, určite bez pejoratívneho nádychu. Napokon, aj vykopávky bývajú cenné i cenené. Na Slovensku sa navyše môžeme tešiť, že pri príležitosti 105. výročia vzniku Československa, historicky prvá česká opera konečne zvítala do Bratislavy.

Autor: Pavel Unger  

Článek ZDE